Príbehy, ktoré píše život

Poľovnícka puška bola položená na stole. Sedel v rohu miestnosti a uprene na ňu hľadel. Pri pohľade na ňu videl všetky tie zvieratá, ktoré ňou zabil. Plakal. Neuveriteľne ho to mrzelo. Keby mohol vráti čas a všetkým by vrátil život. Nechápal, že toľko nevinných zvierat zomrelo jeho pričinením

Všetko to začalo už dávno, k poľovaniu ho priviedol otec. U nich v rodine je to zaužívaná mužská záležitosť. Tak ako si napríklad v arabských krajinách muži doplávajú shishu, v jeho rodine poľovali. Tak ako jeho otec, tak aj jeho starý otec, otec jeho starého otca a tak ďalej, až do známeho pokolenie predkov. Klasická mužská tradícia, ženy si dávajú masku na tvár a muži sa venujú poľovníckemu remeslu. Presne takto to od malička bral a nikdy sa neodvážil zapochybovať na správnosťou tejto rodinnej tradície.

Dnes tu však s obrovskou bolesťou v srdci sedí a s odporom pozerá na všetky lovecké trofeje, ktoré kedy získal. Pre neho to nebolo už nič, len znaky nevinných životov, ktoré boli zabité jeho rukov. Bolo mu z toho na zvracanie. Nechápe ako on, tak citlivý, empatický človek, ktorý by v hĺbke svojho srdce nikdy neublížil ani muche, mohol preliať krv takého množstva nevinných zvierat. Postupne mu to však dochádzalo. Chcel dostať uznanie od svojho otca, chcel, aby na neho bol hrdý. Stal sa najúspešnejším poľovníkom v republike a veľakrát sa vysoko umiestnil aj na medzinárodnom poli poľovníctva. Od otca sa však pochvaly nedočkal aj keď sa snažil stále viac a viac.

Dnes je výročie smrti jeho otca a jemu dochádza, čo všetko robil, aby sa mu zavďačil a ako zabúdal na seba. Pomaly prichádza na to, kým skutočne je. Jemná citlivá duša umelca. Chce sa venovať písaniu básní a maľovaniu. Nikdy nie je neskoro a aj v 60 sa život môže začať od znova.